Slušnosť
QVIQVEQ
Základná otázka v súvislosti so slušnosťou znie: „Je slušnosť vrodená, alebo sa dosahuje výchovou?” Ako všetci vieme, vesmíru vládne entropia a proti tej je potrebné bojovať. Najlepším spôsobom ako dať entropii (bordelu) na frak je – mať deti – a tie vychovať tak, aby toho dokázali viacej ako my. Toľko teória. A aká je prax?
V praxi často neslušnosť a hrubosť víťazí. Čím to je? Môže za to ten prekliaty zákon o zvyšovaní entropie, alebo to je zakódované niekde hlbšie v nás? Čo sa s tým dá robiť?
Prvá vec, čo každému zíde na um je – vychovávať. Ale ako? Spôsobov je nekonečno a to by sme neboli ľudia, keby sme na jednu vec mali rovnaký názor, všakáno… Niekto vraví, že: „…ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko…,” iní sú za liberálnu až žiadnu výchovu. Že deti sami prídu na to, čo je pre ne dobré. No… Je takmer isté, že keby sme to nechali na deti, tak entropia ľahko zvíťazí a deťom by ani na um nezišlo, aby samé od seba chodili do školy, umývali si ruky, nevŕtali sa v nose, alebo sa naučili jesť nožom a vidličkou. Takže tadiaľ cesta (napriek pokusom a experimentom v tejto oblasti) asi nevedie.
Ale vedie cesta smerom, ktorý ukazuje skupina Pink Floyd vo svojom klipe k piesni Another Brick In The Wall? Neskončí to náhodou ako v ďalšom z rockových klipov, tentokrát od Twisted Sister? (Ale vlastne to v oboch prípadoch skončilo rovnako.) Takže ani tade cesta (asi) nevedie.
Ako teda vychovať slušných ľudí? A vlastne – je to dobre, keď budú naše deti slušné? Je to naozaj to najlepšie, čo by sme pre ne mali chcieť? Obzvlášť, keď je našim cieľom, aby sa mali lepšie ako my? Slušnosť predsa človeka obmedzuje. Ako sa to vlastne stalo, že sa mohla evolučne presadiť? Aké sú výhody slušnosti oproti neslušnosti?
Odpovede sú neľahké.
Bežným pozorovaním zistíme, že neslušnosť prináša okamžité výhody. Od pohodlného sedenia v preplnenom autobuse bez ohľadu na okolostojacich dôchodcov, cez osobné presvedčenie, že v každom rade nám patrí prvé, maximálne druhé miesto, až po získavanie volebných preferencií verejným informovaním o svojom sexuálnom živote.
Naproti tomu slušnosť má akoby samé nevýhody. Od trápneho ospravedlňovania sa susedovi za výsledky metabolizmu nášho psa na jeho rohožke, cez krotenie emócií (a gramatiky) v internetových diskusiách až po schopnosť odísť z lukratívneho miesta dobrovoľne a nie až v sprievode činných orgánov a s klepietkami na zápästiach.
Takže tu logicky musí byť niečo, čo slušnosť evolučne zvýhodňuje. Inak by jej už nebolo.
Asi to bude – dobrý pocit. Slušnosť skrátka privádza človeka do dobrej nálady. Má sám zo seba pocit, že vykonal veci správne. Je spokojný. A spokojní ľudia žijú dlhšie. Sú menej chorí. A sú veselí.
Lenže človek je tvor prispôsobivý a tak dokáže všeličo. Ľudská myseľ s cieľom vydržať sama so sebou dokáže zvyšok človeka presvedčiť, že to čo dlhodobo vyvádza je správne, slušné a že vlastne niet iného východiska a človek jednoducho musí v istej chvíli stáť pred publikom, vulgárne sa vyjadrovať, zobrať za to peniaze a hovoriť tomu stendap. Alebo hiphop. Alebo politická diskusia.
Takže asi znova späť k výchove. Možno by stálo za úvahu zaviesť nejaký systém, ktorý by napríklad za jeden voľný deň v týždni požadoval od ľudí jednu hodinu načúvania o tom, že sa majú mať radi, nemajú klamať, kradnúť, smilniť, žiadať majetku a manželky blížneho svojho, prípadne že majú separovať odpad a nemajú týrať zvieratká.
A keď takýto systém udržíme v chode dostatočne dlhý čas (napríklad aspoň dvetisíc rokov), tak získame slobodu, prosperitu a demokraciu neporovnateľnú s ničím v minulosti.
Alebo na to môžeme ísť po novom.
Navzdory návodu na pestovanie anglického trávnika, ktorý hovorí jasne. Polievať, strihať a hnojiť.
Aspoň tristo rokov!
1/11/2021/