fbpx
Nahrávam…

Náboje

QVIQVEQ

Postavili  muničný sklad a navozili do neho náboje.

A boli tam broky aj brenneky, tigy aj tugy, gule aj minie, orgivály aj saboty. Strely slepé aj ostré, plášťové aj poloplášťové, expanzné, gumové a našli by sa aj titánové. Kalibrov historických aj moderných, brokových aj guľových, milimetrových, palcových aj bezrozmerných rozmerov.

Do zbraní ručných, ťažkých, ľahkých, športových, lafetovaných, jednoranových aj automatických. A dokonca aj munícia kanónová, húfnicová, reaktívna aj raketová.

A tak ako nikde, ani tu nevládla rovnosť.

Najstaršie náboje z čistého olova a dokonca bez nábojníc tu boli za elitu.

„Môj dedko,” zvykla vravievať olovená guľa približne pätnásť milimetrového priemeru, „ten raz niečo trafil. My to máme v rodine…”

„Trafil, trafil, ale čo?” posmievali sa jej broky, ktoré niesli ťažko, že aj keď sú tiež guľaté a olovené, vzhľadom k ich počtom a veľkosti ich nemal nikto za nič.

„Trafil strom. Do konára. Ten konár potom odpadol!” nedala sa guľa.

„Hehe,” smiali sa broky, „náhoda!”

„Možno náhoda,” nedala sa guľa, „ale ja mám v rodine viacej takých náhod. Prababka napríklad…”

„A pačemú éto také važne, čto ňibúť trafiť?” opýtal sa potichu zelený slepý náboj kalibru 7.62 mm.

„To ty nemôžeš vôbec pochopiť,” odpovedala mu trochu pohŕdavo jedna malá biatlonová dvadsaťdvojka, „ty si pukneš do vzduchu na cvičení, alebo na pohrebe pri čestnej salve a hotovo. Ale my máme ciele.”

„Što takóje ciele?” nedal sa zelený.

„Každý musí mať v živote nejaký cieľ,” poznamenal tichúčko malý flobertkový náboj s guľatou hlavičkou. „Váš cieľ je jednoduchý a ľahko splniteľný. Vytvoríte hluk a záblesk a to je všetko. Ale naše ciele sú vyššie.”

„Jasne,” pridala sa ostreľovačská päťdesiatdvojka. „Niečo trafiť. Trafiť cieľ. A to sa nepodarí každému.” 

„Kak éto?” nechápal zelený.

„No – je to sakra ťažké,” povzdychol si sniper. „My ostreľovači z pákových manuálnych ostreľovačiek sme na tom ešte celkom dobre. Do cieľa doletí asi tak jeden z tisíca. Ale pozri sa tam,” a namieril smerom k stohom debien plných munície do kalašnikova a M16, ktoré siahali až po strop, „jeden z milióna niečo trafí a aj to väčšinou iba náhodou. Ich raison d´être musí byť v niečom inom. Oni sa jednoducho nemôžu cítiť ako pravé náboje. To musí byť peklo…”

„Pačemú?”

„Patamú,” pridala sa do debaty broková dvanástka, „že sme náboje. Vyrobili nás na to, aby sme v jednom výbušnom okamihu, ktorý sa v našom živote vyskytne iba raz a nebude sa dať vrátiť späť, vyleteli z hlavne a niečo dokázali. Niečo trafili. Ale iba málo ktorému z nás sa to podarí. A to je smutné a frustrujúce.”

„Aľe vy za to nemóžeťe. Éto streľci…”

„A zbrane,” vypískla tenkým hláskom päť milimetrová diabolka.

„To sú všetko výhovorky!” zahrmel odrazu hlboký bas. Z kúta skladu sa ozval stodvadsať milimetrový reaktívny delostrelecký granát. „Naša rodina trafí všetko! Ste tu všetko banda lenivcov a darmožráčov.

„Hej, keby som ja mal GPS a korekčné motorčeky…” ozval sa odkiaľsi zachrípnutý hlas. „…a aj tak tvoja babka netrafila. Netrafila dom!”

„Lebo sa roztrhla hlaveň!”

„Takže odrazu už na zbrani záleží? To je zaujímavé. Nakoniec zistíme, že záleží aj na strelcovi.” Teraz už bolo jasné, že sa ozývajú NATO náboje z debien s nápisom M16. „Nie je dôležité trafiť, ale vyletieť. A snažiť sa…”

V sklade nastal hluk a ruch. Každý sa snažil prekričať druhého a nikto nepočúval nikoho. Vznikla výbušná atmosféra.

Plastická trhavina C4 to z kúta nechápavo pozorovala. Neznášala hluk. Išlo jej z neho roztrhnúť hlavu.

A aj jej ju nakoniec roztrhlo.

24/2/2022

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.