fbpx
Nahrávam…

Valedikcia

QVIQVEQ

Prezident Slovenskej republiky skonal náhle, v ranných hodinách, dňa 1. apríla roku 2059 vo veku nedožitých osemdesiat rokov.

Komisia pre prípravu osláv prezidentových narodenín mala zrazu úplne iné priority. Z osláv sa mala stať smútočná tryzna. Najviac práce bolo s určením osoby, ktorá by predniesla valedikciu. To slovo – vyhrabané odniekiaľ z Kukučína – namiesto normálneho označenia ,,rozlúčkový smútočný prejav,“ presadzoval tajomník ministra kultúry, bývalý finalista ceny Anasoft litera.

„Určite to nezvládne?” pýtal sa už asi po desiatykrát minister kultúry.

„Vieš koľko má rokov?” poznamenal jeho tajomník.

„Koľko?” opýtal sa so zvedavosťou v hlase minister. Keby veľmi chcel, dokázal by si to v zaprášených spisoch ministerstva zistiť, ale hádať bolo zaujímavejšie.

„Skrátka, budeme radi, keď príde a vydrží do konca,” pousmial sa tajomník, „bez nej sa to konať nemôže.”

„Bez koho?” opýtal sa generál Piešč, hrdina od Stropkova a Petržalky. Bol v komisii len kvôli počtu, pretože mu výbuch implozívnej míny natoľko poškodil sluch, že bol navzdory nanonaslúchacím implantátom takmer úplne hluchý.

„Bez Studenkovej,” zakričal mu do ucha jeho asistent.

„No to hej, bez nej nie,” súhlasil generál.

„Navrhujem Pomajba,” ozvala sa Polnišová trasľavým hlasom, „už nemáme veľa umelcov takého formátu.”

„Ale veď má cez deväťdesiat, čo tam bude hovoriť?” začudoval sa ktosi bezvýznamný.

„Je to pamätník. Pamätá nielen oslobodenie a okupáciu, ale aj to pred tým,” zamyslel sa nahlas minister kultúry, „ten socializmus. Má zmysel vracať sa až tam? Veď vtedy mal prezident… Koľko?”

„Mal desať,” vyrátal to rýchlo tajomník, „od socializmu nemá zmysel začínať. Ja by som to videl tak, že by sa vyzdvihla ilegálna činnosť pána prezidenta pred okupáciou  a hlavne počas okupácie.”

„Myslíte niečo v zmysle: „Bez ohľadu na svoju povesť, na svoju rodinu a deti, si pomocou statusov na Facebooku získal dôveru prokremeľských kruhov, pomohol orgánom spravodlivosti rozkryť ich siete a zámery a tým prispel k pádu Smeru a Republiky. Počas okupácie ako minister propagandy vo svojej odbojovej činnosti pokračoval…””

„Nepíšte Facebook, napíšte sociálne siete…” povedal ktosi.

„Tak tam potom nemôže byť, že „…rozkryl ich siete”. Dajme tam, že ,,…rozkryl štruktúry“. Aby tam nebolo slovo sieť viackrát za sebou,“ pripomenul finalista Anasoft litery.

„…a že ho chceli po oslobodení zlynčovať. A aj ako sedel,” dodal s krikom nahluchlého generál Piešč.

„Sedel, sedel, ale iba pol roka,” povedal minister, „pokým neprišli na to, že všetko čo robil bol odboj. Potom ho pustili a vyznamenali. Dve volebné obdobia bol prezidentom.”

„Bol to hrdina. Ako Tóth.”

„Ktorý Tóth?” nechápal generál.

„Peter Tóth. Plukovník in memoriam. Ten, čo pomohol s likvidáciou mafiánskeho štátu.”

„Bolo povedané, že sa nebudeme vracať do minulosti. Zaujíma ešte niekoho ten predvojnový mafiánsky štát?”

„Podzemná činnosť plukovníka Tótha tiež vyšla najavo iba nedávno. Keď sa našli archívy. Čo okupanti poschovávali. Ja by som to tam spomenul,” podotkol tajomník, „prezident mu predsa za zásluhy nedávno prepožičal nejaké vyznamenanie. Tiež in memoriam.”

„Tak dobre, dohodnuté,” povedal minister. „Ale kto tú valedikciu prečíta?”

„Aj ja by som mohla,” ponúkla sa Polnišová, „ale musí to byť v Putingrade. Už veľmi cestovať nemôžem…”

Všetci prítomní sa na seba útrpne pozreli. Putingrad bol už vyše osem rokov opäť Bratislavou, ale nikto sa to Polnišovej neopovážil pripomenúť. Bola národnou umelkyňou, členkou Národného divadla a od zápisu do zoznamu kultúrnych a umeleckých pokladov ju delilo iba to, že ešte žila Studenková.

A tak jej to nakoniec dali.

Bola to výborná voľba.

Valedikciu na zvečneného prezidenta PhDr. Ľuboša Blahu PhD. Dr. h. c. prečítala tak, že sa rozplakala dokonca aj tá Studenková.

26/2/2022

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

%d blogerom sa páči toto: