Bohatstvo
QVIQVEQ
Mladý neandertálec Dzuk si nevedel rady a tak navštívil svoju matku. Oveľa radšej by sa poradil s otcom, ale to bola neistá vec, hoci z celkom iného dôvodu ako u nás. Neandertálci totiž doposiaľ neobjavili súvislosť medzi sexom a rozmnožovaním.
„Vitaj, dáš si chodilo pečené v hline?” opýtala sa ho matka. Zvukovo to znelo: „Ughu, dughu, ghu.” Hlavná časť otázky prebehla samozrejme telepaticky.
„Chodidlo v hline!” nadšene vykríkol Dzuk. „To som nemal ani nepamätám!”
„A to ti tá tvoja ani nenavarí? Ja som to hovorila, ale ty nie. Mal si sa držať našich starých zvykov. Bolo ti to treba?”
„Čo?” opýtal sa nechápavo Dzuk, pretože neandertálci nemali mozog prispôsobený na súbežné vykonávanie viacerých činností a on práve obhrýzal zo stvrdnutej hliny pracne vydolovaný ukazovák.
„No… To manažerstvo, či ako sa to volá. Keď žiješ iba s jednou ženou…”
„Aha…” Dzuk zosmutnel. „Však aj kvoli tomu som za tebou prišiel…”
„A to si musel manažerovať práve ju? Nebolo dosť neandertálskych dievčat?”
„Nebolo,” povedal Dzuk smutne. „Kukni sa okolo seba. Je vás tu… Éééé…” Matika mu nikdy veľmi nešla. „O tri viac ako tri. A dievčatá iba dve. Jedno kojené a druhé ty.”
„No dobre, dobre,” uznala matka. „Tak čo zasa vymyslela?”
„Vymyslela, že sme chudobní. Že by sme mali zbohatnúť. Že to mám zariadiť.”
„Zbohatnúť? Čo to je?”
„Ja tiež celkom presne neviem, ale keď nezbohatneme, nebude sa to s ňou dať vydržať.” Matka v záujme udržania dobrých rodinných vzťahov vynaložila nadneandertálske úsilie, aby telepaticky ani len nepomyslela na to, že sa to s ňou nedá vydržať už teraz. Až keď si to vyskúšate pochopíte, čo ju to stálo námahy. Nech nikto netvrdí, že neandertálci nemali city.
„Pochopil som,” pokračoval Dzuk, „že to bohatstvo nejako súvisí so zhromažďovaním predmetov. Vzácnych predmetov.”
„Čo je to vzácny?” nechápala matka.
„No keď je toho málo.”
„Myslíš ako obsidiánu? Keď je ho málo a musíme hroty vytĺkať z pazúrika?”
„Také dačo…”
„A čo by si mal teraz ako urobiť? Nájsť balvan obsidiánu? To by jej stačilo? No ale čo s ním budeš robiť, keď budeme musieť odísť za stádami? Však už teraz nevládzeš všetko vláčiť. Prikrývky, kožuchy, oštepy, kresacie kamene… A to všetko dvakrát, lebo ona určite nevláči nič!”
Dzuk sa ošíval.
„Hovorila, že zlato a umelecké predmety.”
„Zlato? To je čo?”
„Toto,” povedal Dzuk a roztvoril mozoľnatú dlaň, na ktorej sa zablyslo čosi žlté.
„Hm,” zaostrila matka zrak, „pekné. A na čo to je?”
„Na nič,” zahanbene povedal Dzuk. „A umelecký predmet je toto,” dodal a vykutral odkiaľsi z kožušín malú sošku vyrezanú z mamutieho kla.
„No fuj,” povedala po chvíľke skúmania matka. „Ten, čo to vyrezal by sa mal hanbiť. To kde videl také obrovské…” a naznačila rukami čo, „a takú masívnu…” a odpľula si. „Takže toto je podľa nej bohatstvo?” A odpľula si ešte raz.
„Mama, oni sú iní ako my,” povedal váhavo Dzuk.
„Hej, oni sú náramne iní! Takže ty budeš teraz kutrať v zemi a hľadať tie žlté nezmysly. A vo voľnom čase budeš vyrezávať prasačiny. A živiť vás bude kto? Ja asi. A bohatí budete vy! No to je mi ale pokrok. Veď to vôbec nedáva zmysel!”
Zmysel to naozaj nedávalo. Ale postupom času začalo.
Dnes sa nad tým už nikto nezamýšľa.
Hoci…
17/2/2022