fbpx
Nahrávam…

Počítače04

QVIQVEQ

V predchádzajúcich pokračovaniach sme si povedali niečo o tom, aký je pôvod a vývoj počítačov, aký je základný princíp ich fungovania a čiastočne niečo o ich vzhľade v priebehu času.

Dnes sa pozrieme na to, čo počítače dokážu a čo nedokážu. Odpoveď by mohla byť – podľa mnohých – jednoduchá.

Počítače dokážu všetko.

Veď sme predsa na vlastné oči videli ľudí v neexistujúcom oblečení (Tron 1982),  dinosaura ako živého (Jurský park 1993), svet vo vnútri počítačovej megasiete (Matrix 1999), film v ktorom namiesto živých hercov hrajú jednotky a nuly (Final Fantasy 2001), aj úvahy o nominácii jednotiek a núl na Oscara za herectvo (Pán prsteňov 2001).

Dobre, ale to sú iba filmy. Ilúzie a klam. Ale – hoci by to málokto povedal – aj tu vidíme jasné obmedzenie, ktoré počítače doposiaľ nedokážu prekonať. Tým obmedzením je – čuduj sa svete – prirodzený ľudský pohyb.

Prišlo sa na to pomerne skoro. Už prvé krátke filmy štúdia Pixar (ktoré je priekopníkom počítačovej animácie) ukazujú veľkú snahu a mizerné výsledky v animácii prirodzeného pohybu humanoidnej postavy (The Adventures of André and Wally B 1984, Tin Toy 1988). Ukázalo sa, že taká zdanlivo jednoduchá vec – ľudský pohyb (chôdza) – je nad sily počítačov z osemdesiatych rokov. A zostalo to tak – napriek rôznym novým technológiám, akými sú napríklad motion capture – dodnes. Preto sa v počítačovo animovaných filmoch vyskytujú viacej rôzni roboti, príšery a megamonštrá ako obyčajní ľudia. Zdá sa, že napriek vedeckým konferenciám na tému digitalizácie a algoritmizácie pohybu, sa filmu s Jamesom Deanom, alebo Marilyn Monroe tak skoro nedočkáme. Alebo dočkáme. Len bude na prvý pohľad jasné, že sú to nulky a jednotky a nie tie jej slávne päťky.

Okrem obrazu tvorí veľkú časť nášho zmyslového vnímania zvuk. Aj tu by ktokoľvek dal smelo za počítače ruku do ohňa. Máme tu predsa Kraftwerk, ktorý bol založený v sedemdesiatych rokoch, alebo Jeana Michela Jarrého, ktorý nám počítačový koncert sprevádzaný hrou na laserovú harfu predviedol v Hustone v roku 1986. A istý náš birmovaný komunista sa nedávno kasal, že nahrávku hlasu podobného tomu jeho vyrobí hocikto na počítači za pár minút. No – nevyrobí. Pri zvukoch platí to isté čo pri obraze. Ľudský hlas je doposiaľ mimo možností dnešných počítačov. Ani Mária Callas a Freddie Mercury v dohľadnej dobe nevydajú nové albumy. Že by to bola zlatá baňa – o tom asi nepochybuje nikto.

V čom sú príčiny tohoto stavu?

Asi v samotnej koncepcii našich digitálnych počítačov, ktoré fungujú ako sendvič hardvéru a softvéru. Je pri tom pomerne jednoduché zvyšovať výpočtovú kapacitu pridávaním ďalších pamätí a procesorov, ale už nie tak jednoduché využiť ju softvérovo. Ten softvér je potrebné napísať. Bez softvéru počítače znamenajú iba kopu kovu a kremíka. Koľko toho písania je? Samotný zdrojový kód Windows má asi 50 miliónov riadkov! A to je pritom iba operačný systém, ktorý sám o sebe nič nerobí, iba vytvára prostredie a podmienky pre beh iných programov.

O akej kvalite písania tu hovoríme? Dnes predsa píšu skoro všetci. Statusy, hoaxy a tweety. Naučíme ich písať programy a hotovo!

Nenaučíme. Písanie počítačových programov nie je pre každého. Rozhodne to nemôže byť také to chaotické ťukanie do klávesnice, aké vidíme v mnohých filmoch, kde sa týmto spôsobom uhrovití teenageri nabúravajú do najprísnejšie strážených armádnych databáz.

Programovanie je aj o syntaxe (nie je jedno, kde napíšete dvojbodku a kde dáte pravú zloženú zátvorku), o odstraňovaní chýb, ale hlavne – je tu potrebný zvláštny spôsob myslenia, ktorý nie je daný každému. Najlepší programátori sú podobní slepcom, ktorí ak nechcú prísť k úrazu, tiež musia predvídať všetko, čo by sa v ich okolí mohlo zmeniť a mohlo by im ublížiť. Fungujúci program bez chyby a rovno z hlavy naťukaný do počítača je preto rovnaká fikcia ako bezchybne a hneď na prvýkrát fungujúce protikovidové opatrenia.

Samozrejme – máme tu strojové učenie a umelú inteligenciu. To sú sľubné technológie. Ale doposiaľ platí stará múdrosť: „…prirodzená blbosť je lepšia ako umelá inteligencia…”, ktorá vyjadruje empirické poznanie, že ľudská tvorivosť, intuícia a dokonca ani blbosť (a zatiaľ aj ľudská chôdza a hlas) skrátka nie sú algoritmizovateľné.

A keďže ich nemožno algoritmizovať, tak ich nemožno ani uzavrieť v počítačoch.

Chvála Bohu!

Čakajte pokračovanie.

20/11/2021

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.