Shawshank
QVIQVEQ
Rita Hayworthová a vykúpenie z väznice Shawshank – tak sa volá jedna z poviedok v knihe Štyri ročné obdobia, ktorú najúspešnejší (čítaj najbohatší) spisovateľ sveta (až do Rowlingovej) Steven King napísal v roku 1982. Režisér Frank Darabont podľa nej natočil v roku 1994 vynikajúci film. Z názvu vypustil Ritu Hayworthovú a tak film všetci poznáme len ako Vykúpenie z väznice Shawshank. V roku 1994 bol Oscar hotovým peklom! Nikdy pred tým (ani potom!), sa nestalo, aby súťažili také kvalitné diela. Vykúpenie z väznice Shawshank, Pulp Fiction, Štyri svadby a jeden pohreb a Forrest Gump! A keďže víťaz môže byť iba jeden, zaslúžene vyhral Forrest Gump.
Komerčný úspech sa spočiatku Vykúpeniu trochu vyhýbal, ale to postihlo aj iné nemenej kvalitné filmy. Neskôr však záujem ľudí rástol a dnes je Sawshank na popredných miestach všetkých rebríčkov najlepších filmov sveta. Prečo?
Film je zaľudnený (až na jednu výnimku) výborne zahranými a sympatickými postavami. Väzňov. Záporáci sú väčšinou dozorcovia, hlavný zlosyn riaditeľ väznice. Väzni sú obete systému, smoly, náhody, alebo ako v prípade hlavného hrdinu celého filmu Andyho Duffersna – nevinní ľudia trpiaci pre chyby justičného systému.
Až na tú vyššie spomínanú výnimku. Tou sú väzni – homosexuáli. Tí sú jednoducho beštie v ľudskej koži. Ako by to dopadlo, keby sa ten film natáčal dnes?
Prevrátenie strán je vo väzenských filmoch pomerne bežné. Vidíme ho aj vo vynikajúcej – tiež podľa Kingovej predlohy natočenej – Zelenej míli, v seriáli Útek z väzenia, v Stalloneho Pláne úteku a v Krimináli… Ešte aj ten kanibal Hannibal Lecter z Mlčania jahniatok je v podstate sympaťák, ktorý si nezaslúži sedieť, pretože je inteligentný, sčítaný a vzdelaný a pomáha pri vyšetrovaní zločinu.
Hotový montechrismismus – podľa nevinných Dantesa a Fariu v Dumasovom románe Monte Christo, kde to celé pravdepodobne začalo.
Dnes je prakticky nemožné nájsť film, ktorý by zobrazoval spravodlivo odsúdených vrahov a násilníkov strážených nepodplatiteľnými a zákona dbalými dozorcami.
Ale možno je to tak v poriadku. „Umenie má život skrásňovať a nie ho iba tak ukazovať. Má život skrásňovať… Ja namôjveru nemôžem nájsť blbší výraz…” povedal v hre Deň radosti Optimista, ktorého skvele hral (a napísal) Milan Lasica.
Prevrátenie strán je ako vidieť starý trik. Diváci v kine radi pozorujú, ako slabí, pokorení a utláčaní nakoniec premôžu nepriazeň osudu a dočkajú sa zaslúženej satisfakcie. A držia im pri tom palce.
V reálnom živote je to však často práve naopak.
Na sociálnych sieťach panuje nevídaná šikana. Dôvodom môže byť hocičo. Vzhľad, menšinový názor, vierovyznanie, občianske postoje… Hlasov, ktoré by protestovali, alebo sa dokonca postavili na stranu šikanovaných, je málo. Chýbajú aj tam, kde by rozhodne chýbať nemali. Mlčia elity, politici aj morálne autority. Asi je jednoduchšie pridať sa k štekajúcemu davu, alebo nerobiť nič.
Osobitnou kapitolou sú podnecovatelia. Tí, čo zámerne šíria neoverené správy, otvorené nepravdy a osobné útoky. Čo ich k tomu vedie? Pocit uspokojenia? Je to možné. Náš bývalý premiér sa raz vyjadril o spokojnosti, ktorú mu prináša „vyštengrovanie internetov”. Čo by sme potom mali chcieť od obyčajných ľudí?
Žijeme skrátka v dobe, keď hrubosť, chrapúnstvo a nevzdelanosť zlacneli a morálka, charakter, empatia a osobná statočnosť neuveriteľne zdraželi.
No tak nič. Ešte že sú aspoň v tých filmoch.
15/11/2021/