Jazyk
QVIQVEQ
Slovenčina je moderný jazyk. Jeho veľkou výhodou je, že sa rovnako píše, ako číta.
Starobylé jazyky ako angličtina to majú inak. Hovorí sa príhoda o špičkovom prekladateľovi z angličtiny, ktorý preložil desiatky kníh. Tak tento prekladateľ dostal možnosť stretnúť sa s britským autorom, ktorého románovú ságu preložit tak skvele, že dostal literárnu cenu za preklad. No a nedohovorili sa! Prekladateľ dokonale ovládal písanú angličtinu, ale nerozumel hovorenej.
To by sa v slovenčine stať nemohlo. Na rozdiel od angličtiny máme mäkčene a dĺžne. Ale máme aj množstvo podivuhodných a nelogických pravidiel. Skloňujeme. Rytmicky krátime. Máme dvojhlásky a vybrané slová. Tvrdé a mäkké i. Nárečia. Výnimky.
Toto všetko môže niekto brať ako nevýhodu. Napríklad autori pesničkových textov. Čo by tí dali za češtinu, kde sa rytmicky nekráti! Ako krásne sa Čechom na dlhé noty spieva napríklad:
„…já sním o Vánocích bílých…”, alebo „…stín katedrál, půl nebe s bůhví čím, jé, jé…”
Skúste to preložiť do slovenčiny! To už aj Poliaci sú na tom lepšie. Tí žiadne dĺžne nemajú a môžu si spievať ako chcú.
Modernosť slovenčiny má na svedomí aj menšiu slovnú zásobu a špongiovitú tendenciu nasávať cudzie slová a výrazy a privlastňovať si ich. Príklad z poslednej doby – slovo hovorca. Za komunistov nepotrebné, po revolúcii zúfalo hľadané a otrocky z češtiny preložené a adoptované. Dnes už nikomu neznie tak nezvyklo ako vtedy. Zvykli sme si.
Čeština má na slovenčinu obrovský vplyv. Mnoho bežne používaných slov je vlastne českých. Napríklad prádlo, lízatko, lomítko, vodítko (všetko, čo sa končí na -tko je české, okrem slova pravítko).
Veľkou výhodou (až do nedávna) boli aj slovenské prechyľovacie koncovky. Umožňovali (na rozdiel od angličtiny), aby podľa napísaného priezviska rozpoznal pohlavie nie len človek, ale dokonca aj počítač s tou jeho – prepytujem – umelou inteligenciou. Tento výdobytok však v budúcnosti skončí rovnako ako spaľovacie motory, jadrové elektrárne či dvojica pohlaví – bude zrušený.
A s ním pravdepodobne aj i a y. Tento postrach všetkých žiakov prvého stupňa základných škôl, cudzincov učiacich sa slovenčinu a rôznych menšín (dobre tak aj nezanedbateľnej časti internetových autorov) bude nevyhnutne zrušený a odíde do minulosti rovnako ako krasopis a písanie rukou.
A tu sa dostávame k nezdravým tendenciám, ktoré v jazyku denne vnímame (teda nie denne a nie všetci, ale rozumieme si).
Napríklad opačné používanie časov. Nikto už nepovie v prítomnom čase: „Prosím si desať deka šalátu,” ale používa sa čas budúci a hovorí sa: „Poprosím vás o desať deka šalátu.” Naproti tomu sa budúci čas vo vete: ,,Uvidíme sa zajtra,“ už nepoužíva, ale hovorí sa v prítomnom čase: ,,Vidíme sa zajtra.“
Prečo? Čo bolo zlé na pôvodnej formulácii? Kto toto vymýšľa?
Alebo sa niektoré slová dostanú na index a nesmú sa používať vôbec. Nemáme na mysli prirodzený vývoj, keď niektoré slovo časom nadobudne negatívny nádych a je nahradené iným, ako to vidíme na príklade vývoja od ,,kripel (1918),“ cez ,,invalid (1980) a postihnutý (1990),“ až po dnes používané ,,hendikepovaný.“ To je úplne v poriadku. Ale kedy ste napríklad posledný krát počuli niekoho povedať: „Otvor ústa!” Všetci hovoria: „Otvor pusu.” Slovo ústa z nášho slovníka vypadlo. Aj stokiloví chlapi musia používať pusu a basta!
Taktiež ľuďom všeličo „prichádza”, „vyrušuje ich” a „idú do niečoho”. Napríklad: „Prišlo mi to zaujímavé a kamošku to vyrušilo tak, že išla do šiat.”
Uvidíme, čo z toho prežije a čo zostane iba v knihách a v tomto článku.
17/9/2021