Čakáreň
QVIQVEQ
Bol to dobre stavaný, svalnatý a urastený chlap, ktorý práve vošiel do… Kam vlastne? Na prvý pohľad to nebolo jasné. Ani na druhý. Ani na tretí. No… Hlavne že to tu nebolo ľudoprázdne. Ľudí tu bolo pomerne dosť.
„Moje deti… Kde sú moje deti?” pristúpila k nemu ako prvá vysoká žena s prázdnym pohľadom.
„Neviem, na nič sa nepamätám,” povedal zamyslene chlap.
„Daj pokoj Magda, uvidíš ich, neboj sa.” Mladý muž, ktorý k nim prikročil a upokojoval ženu bol chlapovi akýsi povedomý. Žena sa otočila a čudným skackavým krokom odišla.
„To je Magda, tú si nevšímaj. Vitaj.” Podali si ruky. „Ja som Jan. Pamätáš si svoje meno?”
Chlap zvraštil čelo a úporne sa snažil spomenúť si. Potom to vzdal. „Nie. Nepamätám si nič.”
„To nerieš, to sa poddá,” povedal Jan s úsmevom.
„Kde to sme?” opýtal sa chlap.
„No… Nikto to presne nevie, ale voláme to tu čakáreň.”
„Čakáreň? A na čo sa tu čaká?”
Jan sa usmial. „Tak napríklad ty čakáš na to, kým si spomenieš.”
„Zdravstvuj tavárišč,” pritočil sa k nim muž v maršálskej uniforme a podával im ruku.
„Vypadni Achromejev,” rozčúlil sa z ničoho nič Jan.
„Što s taboju? Ja chatil toľka paznakomiť sja…”
„Poznáme to vaše paznakovanie. Pakuj sa!”
„Čo máš proti nemu?” opýtal sa chlap Jana. „Celý horíš.”
„A ty mi tiež daj pokoj,” vybuchol z ničoho nič Jan, „furt tie vaše narážky… Už mám toho dosť!” A odbehol.
Chlap osamel, ale nie nadlho. Podišla k nemu čudná dvojica úlisných a ulízaných individuí.
„Česť práci, súdruh,” pozdravil prvý.
„Dobrý deň,” odzdravil chlap. „Socializmus skončil v osemdesiatom deviatom,” dodal. Chytil sa za hlavu. Pamäť sa mu pomaly vracala.
„Nám to budeš hovoriť!” rozčúlil sa druhý súdruh. „My so súdruhom Kapkom sme to poznali na vlastnej koži…”
„Toto je Antonín Kapek?” opýtal sa chlap s údivom v tvári. „Ale veď ten predsa… Kde to vlastne som?”
„Si v čakárni. Ako marxistu ma to ničí, ale existenciu posmrtného života môže človek naozaj poznať až tu. Teší ma. Volám sa Viliam Šalgovič,” povedal druhý a podával chlapovi upotenú ruku.
„Obidvaja ste predsa mŕtvi!” vykríkol chlap. Spáchali ste samovraždy v deväťdesiatom. „Vy,” ukázal na Kapka, „ste si strelili do hlavy a vy,” a ukázal na Šalgoviča, „vy ste sa obesili v pivnici!”
„Obesil som sa aj ja,” povedal Kapek s úsmevom, „to postrelenie som ešte prežil…”
„Takže to znamená…”
„Znamená to, že ste mŕtvy aj vy. Pamätáte sa na niečo?”
Chlap sa chytil za hlavu. „Čo tu robím?”
„No… Dosť sme to tu rozoberali a zdá sa, že tu všetci máme niečo spoločné.”
„Čo? Že sme mŕtvi?”
„To samozrejme tiež, ale hlavne…”
„Hlavne to,” zamiešal sa do rozhovoru Šalgovič, „hlavne, že sme ešte všetci mohli žiť. A nie zle.”
„Ako to?” opýtal sa chlap.
„Pozrite na Achromejeva,” povedal pre zmenu Kapek. „Maršál Sovietskeho Zväzu a obesil sa na kábli. Kvôli tomu, že sa zaplietol do nejakého bezvýznamného puču proti Gorbačovovi. O ktorom dnes nevedia ani historici.”
„O Gorbačovovi?”
„Hajzel jeden!” Súdruh Kapek zjavne nemal pre súdruha Gorbačova porozumenie.
„O tom puči predsa!” pokračoval v objasňovaní situácie Šalgovič. „Hoci… Však vodcu toho puču nedávno Putin vyznamenal!”
„No práve,” pokračoval Kapek, „keby sa Achromejev neobesil mohol dnes sedieť niekde v nejakej správnej rade Rostneftu, alebo v štátnej plánovacej komisii… Bol by ťažko za vodou!”
„Alebo my,” pokračoval Kapek, „načo sme sa vešali? Za Mečiara sme mohli privatizovať, za Fica…” hodil beznádejne rukou. „Boli sme blbí. Nejaká vlastizrada zo šesťdesiateho ôsmeho nikoho nezaujíma! Biľak sa v pokoji dožil stovky. Vo vile pod Slavínom!”
„A čo oni…” ukázal chlap rukou na Magdu, ktorá čosi vykladala Janovi.
„Goebellsová a Palach,” Dnes mohli spolu sedieť v Europarlamente. „Nie ste vy nejaký podobný prípad? Už ste si spomenuli?”
„Pamätám sa,” vykríkol odrazu chlap. „Lučanský, volám sa Lučanský!”
„No tak vitajte v klube,” dodali Kapek so Šalgovičom a ponechali chlapa jeho myšlienkam.
22/9/2021