fbpx
Nahrávam…

Kačica

QVIQVEQ

Za dverami scriptoria kláštora menších bosých bratov Johanitov na Samote pod Rárohom sa odrazu ozval stále sa zosilňujúci klapot podrážok sandálov z tvrdej a hrubej volskej kože. Niekto pribiehal. Dvere sa rozleteli, ako rozrazené obliehacím baranidlom.

Opát Ridigus odložil pemzu a prísne sa pozrel na brata Františka, ktorý stál vo dverách a nemohol chytiť dych.

„Deus omnipotenti fratre, čo sa stalo?” opýtal sa opát hrozivým hlasom. Jeho kláštor bol miestom ticha, práce a modlitby. Pobiehanie nestrpel.

„Dvojčatá frater abbas, sú to dvojčatá!”

„Dvojčatá,” zašumelo to skriptóriom.

„Tak to by sme potom mohli…” začal brat Romulus, ale pod prísnym opátovým pohľadom zmĺkol. Opát sa znova otočil k bratovi Františkovi.

„Kedy bude velúr k dispozícii?”

„Koželuh tvrdí – týždeň. Potom ešte hladenie a leštenie, ale už je to jasné! Bude o päť fóliových archov viac!” Bratovi Franiškovi žiarili oči.

„Päť archov,” zašumelo to znova skriptoriom. Na dokončenie kódexu na ktorom pracovali už desať rokov potrebovali ešte dva archy velúrového pergamenu. Ale keďže sa Minerve (to bola kláštorná krava) narodili namiesto jedného teľaťa dvojčatá, získa kláštor po pár týždňoch o tri archy viac. To by vydalo na malý kancionál. Alebo na modlitebnú knižku. Alebo na dokončenie prepisu zlomkov z Plútarcha. Alebo na…

Tri archy mimo plán! Čo všetko by sa na ne dalo napísať!

„Zachovajme chladnú hlavu frátres,” napomenul svojich bratov opát, „suum cuique.”

„Ak dovolíš gravissimus dominus,” ozval sa doteraz mlčanlivý brat Ctirad, „mám nápad, čo by sa s tým dalo…”

„A bude to užitočné a Bohu milé?” opýtal sa opát.

„Puris omnia pura, frátres.”

„No tak von s tým,” povzbudil ho opát. Brat Ctirad nebol žiaden vetroplach. Dalo sa predpokladať, že jeho návrh bude hodný pozornosti.

„Mám tu také texty… Sú to… Je to…” brat Ctirad sa odrazu nevedel vysloviť. Dokonca sa zdalo, že sa začervenal.

„Zlomky z Aristotela. Tie stratené…”

„Poznámky k Vulgáte…”

„Médea…”

„NIE!” vykríkol brat Ctirad, „je to vlastná tvorba.”

„Čože?” neveril opát vlastným ušiam, „ty chceš aby sme na velúr zvečnili TVOJU VLASTNÚ TVORBU? Zbláznil si sa? A o čom to vlastne je?”

„Sú to také veselé príhody.” Brat Ctirad podal opátovi niekoľko husto popísaných bridličných  tabuliek.

„Ako uloviť kačice,” čítal opát. „Na pevný povrázok prevŕtaný žaluď navlečieme. Žaluď v preháňadle fortis alvum namočíme. Hodíme žaluď pred kačicu. Kačica žaluď pozžrie. Preháňadlo žaluď z kačice vypudí. Žaluď pozžrie ďalšia kačica. Takým činom aj dvanásť kačíc na povrázku nastýkaných dostaneme.”

V skriptóriu sa ozval nesmelý smiech, ktorý ale pod prísnym opátovým pohľadom ihneď stíchol.

„Brat Ctirad,” opátov hlas by dokázal prekrojiť okennú tabuľku, „niečo také hlúpe a nezmyselné som ešte v živote nečítal. Ja som z dediny a poviem ti, že takto sa kačice chytať jednoducho nedajú!”

„Ale veď práve v tom je ten vtip!”

„Aký vtip,” nechápal opát, „to chceš, aby sa niekto podľa toho tvojho návodu vybral na kačice…”

„Ale to predsa nikoho ani len nenapadne!” vykríkol zúfalo brat Ctirad, „veď je to celé dokonale absurdné…”

„A načo to potom bude dobré? Nezmysly vypisovať? Na vzácny pergamen. To nikto čítať nebude!” Opát bol už vážne nahnevaný. „Zdá sa, že to večné iluminovanie miniatúr ti nerobí dobre carus frater. Prekladám ťa k leštičom. A toto znič.” A podal mu späť bridlicové tabuľky.

Nesmieme to opátovi mať za zlé.

Až vynález papiera, kníhtlače a neskôr internetu ukázal, ako veľmi sa obaja mýlili.

Opát v tom, že hlúposti nikto čítať nebude a brat Ctirad v tom, že zjavné nezmysly nikto nebude brať vážne.

A tak sa stalo, že novinárska kačica prišla na svet až o niekoľko stáročí neskôr. V roku 1750.

28/4/2022

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.