Inklúzia
QVIQVEQ
„Pozri sa,” ukazoval voľačo proti svetlu Biely Havran Tomu-Čo-Načúva.
„Vyhoď to,” odpovedal Ten-Čo-Načúva, keď uvidel o čo ide, „to je na nič. To sa nedá štiepať.” Biely Havran totiž držal v ruke diamant veľký ako holubie vajce. A ako každé malé dieťa vie, diamanty sú také tvrdé, že sú pre bežný život nepoužiteľné. Sú neobrobiteľné a neštiepateľné. Skrátka – hrot oštepu z nich nevyrobíš.
„Ale je to pekné, čo?” nedal sa Biely Havran.
„Nie,” povedal tvrdo Ten-Čo-Načúva, „máš tam…” Došli mu slová. Jazyk mal zatiaľ iba niečo okolo desaťtisíc rokov aj s cestou a tak na mnohé veci neexistoval nielenže správny, ale nijaký výraz..
„Čo?” začudoval sa Biely Havran. Jemu sa zdal kameň dokonalý.
„Nó… Také to vo vnútri…” Výstavba chatrčí bola objavená iba celkom nedávno. Rovnako čerstvá teda bola aj potreba rozlíšenia „vonku” a „vo vnútri”.
„Čo vo vnútri?” nechápal Biely Havran, ale potom lepšie zaostril zrak a uvidel, čo má Ten-Čo-Načúva na mysli. Vo vnútri kameňa bol malý kaz. Bublinka. Smietko. Íverčok. Okrušinka. To sa nám to dnes pomenúvajú veci, keď mala naša reč od tých čias už takmer dvadsaťtisíc rokov času na vývoj! Biely Havran ani Ten-Čo-Načúva však doposiaľ nemali potrebu pomenovať jav, keď sa uprostred najtvrdšej hmoty, ktorú poznali, nachádza niečo nepatričné. Chýbalo im pre to slovo.
„Inklúzia,” vyletelo odrazu Bielemu Havranovi z úst. Až ho to samého prekvapilo.
„Čo?” začudoval sa Ten-Čo-Načúva.
„Inklúzia,” podarilo sa Bielemu Havranovi znovu vydať ten čudný nový zvuk, ktorý znel na počudovanie ako slovo, „budeme to volať inklúzia.”
Ten-Čo-Načúva sa zatváril pochybovačne.
„Myslíš, že sa to ujme? A vôbec,” dodal, „teraz každú chvíľu niekto vymýšľa nové slová. Pamätáš, keď sme mali…” chvíľu hľadal správny výraz a rátal na prstoch. Využil pri tom obe ruky. „…keď sme mali veľa slov. Život bol jednoduchý. Ale dnes už máme…” matematika mu zjavne robila určité ťažkosti, „…veľa a veľa slov,” vyhŕkol po chvíli, keď mu nevystačili prsty na všetkých končatinách, „kto si to má všetko pamätať? A Tí-Za-Kopcom majú dokonca na úplne normálne veci úplne iné slová. Toto…,” dodal a vytiahol z pletenej lykovej pošvy na opasku úplne normálnu kamennú dýku, „… oni napríklad volajú najf.”
„Takže si myslíš, že sa to neujme?” opýtal sa Biely Havran.
„Čo?” Ten-Čo-Načúva akosi stratil niť.
„Inklúzia.”
„Aha… Nó to by záležalo na tom…,” odpovedal zamyslene.
„Na čom?”
„A nemohlo by sa tým novým slovom označovať aj niečo iné? Také dva v jednom.”
„Aha, ty myslíš ako pazúrik a pazúrik. Čo je jeden normálny pazúrik a druhý ten kameň, čo z neho všetko vyrábame?”
„Presne. Keby sa tým novým slovom označovalo napríklad aj…”
„Napríklad čo?”
„Napríklad… Napríklad…” Ten-Čo-Načúva blúdil očami po osade, „…hen!” Vykríkol a ukázal prstom.
Biely Havran najsamprv nechápal. Ale potom sa mu pomaly rozjasnili oči. Naozaj! Dve mamutími lopatkami pokryté diery uprostred ich osady, v ktorých žili neandertálci! Bola to nedokonalosť uprostred niečoho dokonalého. Biely Havran totiž považoval vynález nadzemných stavieb (hoci zatiaľ iba chatrčí) z ktorých bol postavený zvyšok osady za vrchol architektúry. Dve zapáchajúce diery uprostred naozaj pripomínali nečistotu v diamante. Špatili tu a nedalo sa s tým nič urobiť!
Pri diamante všetky pokusy stroskotávali na jeho tvrdosti. U neandertálcov na ich tvrdohlavosti. Tvrdohlavosti, s ktorou odmietali rozumnú požiadavku, aby sa zbalili a vypadli. Vraj tu boli prví. No a ako neobrobíš diamat, tak nepresvedčíš neandertálca.
„Jasná inklúzia,” povedal s odporom, ale potichu Biely Havran.
S novými slovami bolo potrebné narábať opatrne. Hlavne ak bol v dosluchu nejaký neandertálec. Ich tvrdohlavosti sa totiž vyrovnala iba ich urážlivá povaha. A svalstvo umožňujúce im pretrhnúť na polovicu prakticky čokoľvek.
Okrem diamantu.
PS: Ilustračný obrázok k tomuto článku vytvorila umelá inteligencia Craiyon (https://www.craiyon.com/) po zadaní: ,,Neandertálci v chatrči.“
28/05/2023