fbpx
Nahrávam…
Neandertálci

Vysvedčenie

QVIQVEQ

Mama Prána bola nespokojná. Dôvodom boli študijné výsledky jej syna Frka.

„Tak sa na to pozri,” strkal jej pod nos niečo Frkov učiteľ starý Hrb. „Myslíš si, že je to dobré? Alebo aspoň uspokojivé?”

Predmetom ich skúmania bol dokonalý obsidiánový hrot oštepu, ktorý by o približne dvadsaťpäťtisíc rokov určite trónil na čestnom mieste v zbierkach akéhokoľvek paleontologického múzea. Mama na počudovanie každého dnešného človeka súhlasila. Ale predsa sa pokúsila o odpor.

„Je nejaký čudný… Ale to ešte neznamená, že je to na prepadnutie!”

„Nejaký čudný!” vzbĺkol Hrb, „Nepoužiteľný! Aha…” ukazoval na nejaký miniatúrny detail na hrote. Použil na to smrekovú vetvičku, pretože jeho špinavý ukazovák s olámaným nechtom by túto jemnú manipuláciu určite nezvládol. „Vidíš tie prasklinky tu a tu? Vidíš, ako ho vyštiepal iba na krásu? Ak by ho chcel upevniť na oštep, určite by praskol.”

Mama Prána vzala hrot do ruky a priblížila si ho k očiam. Potom zafučala, čo znamenalo, že chtiac-nechtiac musí súhlasiť.

„No tak mu nejdú hroty. Ale ty si ho nechal prepadnúť zo všetkého!” Vykanie ešte nebolo vynájdené. „Stopovanie – veľa, sťahovanie koží – veľa, dokonca má veľa aj z behu! Nesedíš na ňom náhodou?”

„Nie. Dokonca som kvôli tvojmu synovi vymyslel nové slovo – päť. Asi ho budem používať namiesto veľa. Veď on podľa čuchu nerozozná samca veverice od samice. Ani na tri dĺžky oštepu! Kožu z líšky stiahol tak, že v nej zostala celá lebka! Vieš aká je lebka užitočná a mozog výživný? A dobieha vždy posledný.”

Mama Prána sa na chvíľu zmohla na odpor. „Niekto predsa musí byť posledný!”

„To hej, ale posledných väčšinou žerú jaskynné levy,” povedal Hrb a pokračoval, „je doba kamenná. Život je ťažký. My neandertálci musíme byť dokonalí vo všetkom. Neexistuje, aby niekto z nás niečo nevedel. Alebo vedel zle. Nemôžeš sa spoliehať na druhých, pretože oni majú väčšinou dosť starostí sami so sebou. Vieš čo mi tvoj syn minule povedal, keď sa  mu podarilo rozložiť oheň trením dreva až o veľa času? Že raz sa bude oheň rozkladať bez trenia dreva!”

„A čo keď hej?”

„Hej. Určite raz budeme rozkladať oheň pomocou skroteného blesku z neba. Ale dovtedy tvojho syna niečo zožerie, alebo zadupe, alebo niekde spadne a zabije sa.”

Na pralesnej čistinke, ktorá sa o približne dvadsaťpäťtisíc rokov stane námestím malého mesta zavládlo ticho prerušované iba štebotom vtákov a dunením vulkánu na obzore.

„Takže čo?” opýtala sa nakoniec mama Prána. Starý Hrb sa zamyslel.

„Bola by tu možno jedna možnosť…”

„Aká?”

„On je naozaj dobrý iba v jednom. V rečiach. Pretože ani telepatia mu veľmi neide. Pošli ho dole do údolia, tam teraz táboria tí noví… Vieš, čo sem dovandrovali. Takí tí holí a pomaľovaní. Medzi nimi by sa možno uchytil. Je ich viacej ako nás… Možno budú na tie jeho reči zvedaví.”

A tak sa aj stalo.

Mladému Frkovi sa medzi novými ľuďmi zapáčilo a im sa na počudovanie zapáčili jeho reči o skrotených bleskoch a podobných hlúpostiach. A tak stúpal po rebríčku stále vyššie a vyššie, až sa nakoniec stal zakladateľom tradície.

Od tých čias sa často stáva, že ľuďom vládnu neschopní neandertálci.

PS: Ilustračný obrázok k tomuto článku vytvorila umelá inteligencia Craiyon (https://www.craiyon.com/) po zadaní: ,,Neandertálsky muž kričí na neandertálsku ženu.“

17/5/2023

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.