Vianky
QVIQVEQ
Logdan je nové slovo. Vianky naopak pomerne staré. Bolo tu medzi nami už za socializmu.
Jeden priateľ sa zvykol predstavovať: „Kapitán. Čakateľ majora.”
Taktiež socializmus bol čakateľom komunizmu. A rovnako ako kapitán majora, ani socializmus sa komunizmu nedočkal. Stihol skrachovať oveľa skôr, než mohol dospieť do štádia: „Každý podľa svojich možností a každému podľa jeho potrieb!” Je veru čudné, že tvorcovia jediného vedeckého svetonázoru nepochopili jednoduchú a zjavnú pravdu, že možnosti sú vždy obmedzené, zatiaľ čo potreby nekonečne neobmedzené.
Ale to sme sa od Vianok dostali nejako priďaleko, hoci…
Tie socialistické Vianky boli v niečom úžasné. Po celom roku plnom sivej farby, špiny a prachu sa odrazu objavili farby. Vo výkladoch. Modré, červené a zelené lesklé gule. Strieborné reťaze a čosi, čo vyzeralo ako staniolové pásiky na rušenie radarov z druhej svetovej vojny a zo všetkého najviac to pripomínalo slimačie sliny. Zlatej bolo málo.
A potom sa začali zháňať stromčeky. Socialistickým vianočným stromčekom bol smrek. Dal sa kúpiť na trhovisku. Je možné, že práve tieto smreky vďaka svojmu sklonu zbaviť sa ihličia rýchlejšie, ako po mimoriadne vydarenom podnikovom večierku tridsaťpäťročná panna oblečenia, založili tradíciu vyhadzovania stromčekov už pred sviatkom Troch Kráľov. Neskôr, po nástupe umelých hmôt, začali ľudia nakupovať aj stromčeky umelohmotné, navzdory faktu, že prvé modely vyzerali ako kefky na čistenie fliaš nastrkané do rúčky od metly.
No a kapre. Živé kapre.
Kapor v podstate ani nie je veľmi chutná ryba. Má veľa kostí a v niektorých častiach sveta (Austrália) spôsobuje ekologické problémy a je povinne hubený. Ale u nás sa pred Viankami na uliciach objavili kade s vodou plné živých kaprov. Ich brigádnickí predajcovia sa celý rok modlili k svätému Petrovi, aby dobre mrzlo. Trocha zimy a mierne omrzliny boli bohato vyvážené ľadom v miske váhy, ktorý bolo možné neobmedzenému množstvu kupujúcich predať za cenu kapra. Všetci to vedeli a nikomu to neprekážalo. Predajcovia boli radi, že si zarobili, nakupujúci, že zohnali, štátna obchodná inšpekcia, že rozdala zopár pokút a reportéri z Televíznych novín, že majú opäť zaujímavú reportáž, ktorá tak akosi poukazuje na nešvár na ktorý je dovolené poukazovať.
A čo duchovný rozmer?
Vianky boli oficiálne Sviatkami Zimy. Ale dlho to netrvalo. Súdruhovia stihli nejako presvedčiť Zoru Kolínsku, aby naspievala ich verziu Tichej noci bez Ježiška a anielov, ale nič z týchto ich výmyslov sa medzi ľuďmi veľmi neujalo. Tak to skúšali cez ľudové tradície a natočili film o Vianociach, kde nevidno ani kostol, ani kňaza a je plný predkresťanských pohanských zvykov. Vďaka výbornej hudbe, hereckým výkonom a fakt kvalitnému scenáru sa premieta dodnes.
Ľudia si ale nenechali nič nahovoriť a kostoly boli plné. Je možné, že to bolo aj vďaka tomu, že účasť na polnočnej omši mala príchuť zakázaného ovocia a to ako je všeobecne známe – chutí najlepšie.
A jasličky!
V kostoloch sa objavili jasličky. Je zaujímave, že v seriáli Pan Tau sa dej čiastočne točí okolo pomerne veľkých domácich jasličiek, ale to bola z väčšej časti fantázia tvorcov a v skutočnosti neboli domáce jasličky vôbec bežné. Jasličky v kostoloch za socializmu vyzerali dosť opotrebovane. Bolo jasné, že rovnako ako krajina aj oni pamätajú lepšie časy.
Lepšie časy dnes pamätáme všetci. A tak vám aj navzdory tomu všetkým želáme požehnané Vianoce a šťastný Nový Rok.
25/12/2021/