Nahrávam…

On, ona a neandertálec (1)

QVIQVEQ

(Časť prvá)

„Hej, vy,“ povedala dievčina, „otče, hovorím s vami…“

„Aký som ti ja otec, sopľa jedna!“ ohradil sa muž, ktorý bol vo veku, v ktorom sa o človeka pomaly prestávajú zaujímať maturantky a získava si pozornosť kardiochirurgov. Sám o sebe mal zjavne inú mienku.

„No tak sa hneď nedurdite. Veď sa chcem iba voľačo opýtať. A od toho vášho kamoša sa asi veľa nedozviem.“

„Ugh, ugh, ugh,“ pritakal neandertálec.

„To sa teda nedozvieš,“ opáčil muž s ukrivdeným úsmevom, „pozorujem ťa už pekných pár chvíľ. Snažíš sa, snažíš, ale on,“ a ukázal bradou na neandertálca, ktorému jeho desať sekúnd, počas ktorých dokázal udržať pozornosť, práve uplynulo a tak sa začal s výrazom ukrivdeného intelektuála špárať naraz v oboch nosných dierkach a zároveň v zuboch, „on, toho veľa nenahovorí. Zato na iné veci, na to je kadet, však Ugi…?“

Neandertálec nijako zvlášť nedal najavo, žeby porozumel, ak len za prejav súhlasu nemožno považovať podozrivé mliaskanie. Zdalo sa, že jeho paralelné dolovanie vo všetkých naraz dostupných hlavových otvoroch má aj hlbší význam.

„Ako si sa sem dostala?“

„A viete, že si presne nespomínam? Boli sme spolu s Klémom…“

„S kým?“

„No s Klémom, to je jeden frajer od nás zo Zohorskej…“

„Neexistuje! V živote som nepočul o nikom, čo by sa volal Klémo. Ako je to celé?“

„Klement.“

„No s pánombohom! To mu mohli dať rovno meno Adolf!“

„Nesmejte sa mu! On za to nemôže…“

„To máš pravdu. Tak ako to bolo ďalej?“

„To je taká zamotaná história,“ povedala dievčina a predviedla niečo, čo možno u dievčat v jej veku pozorovať približne rovnako často ako ťah lososov hore prúdom rieky Váh. Začervenala sa.

„Zamotané histórie – aj keď sa ti to teraz možno nezdá – to je to, čo tu najviac potrebujeme,“ odvetil muž. „Ak sa teda nechceš zaoberať niečím iným…“

„Tým, na čo myslíte,“ odvrklo dievča, „tým teda nie. Ani keby bol ten neandertálec okrem vás jediný na svete.“

„Ty starú belu vieš, na čo ja myslím.“ Muž posmutnel. Keby nebolo nad slnko jasnejšie, že je to absolútna hlúposť, bolo by dokonca možné povedať, že v jeho očiach sa odrazu objavil prastarý smútok plný nenaplnenej túžby, sklamaných očakávaní a odmietnutých výziev. „Veď si to skús,“ dodal.

„Čo si mám skúsiť,“ opýtala sa.

„Skús ma aspoň objať.“

„To určite,“ dievčaťu pozoruhodne rýchlo otrnulo, „takého,“ dodala a ukázala prostredníkom pravej ruky „akého“.

„Hlúpa hus,“ zamrmlal muž, „tak ťa musím objať ja.“

„Opovážte sa!“

„Ver mi, je to len pre tvoje dobro. Čím skôr si to odbavíme, tým lepšie pre nás oboch.“ Vstal.

„Hovorím vám, nepribližujte sa,“ vstala aj ona.

Chvíľu váhal a potom sa znova posadil. „Ako chceš,“ povedal, „ale potom mi nehovor, že som sa nesnažil…“

„Že ste sa nesnažili čo?“

„Že som sa nesnažil upozorniť ťa…“

„Upozorniť…!“ dievčina sa rozosmiala. Mala príjemný, melodický, altový smiech, ktorý zaujal dokonca aj neandertálca natoľko, že sa mu zjavne začala ďalšia desťsekundovka pozornosti. „Už som pre to počula kvantum prirovnaní, ale slovo „upozorniť“ medzi nimi nebolo.“

Muž sa napaprčil. ,Kašlem na ňu,‘ pomyslel si. Sadol si do trávy a zahľadel sa dole miernym svahom k hranici lesnej čistinky, ktorú tvorili sosny, buky a zopár agátov. Neandertálec sa snažil vydolovať voľačo zo zeme, čo sa mu vonkoncom nedarilo. A nebolo to spôsobené iba tým, že na dolovanie používal rovnakým dielom ruky, nohy aj zuby.

KONIEC 1. ČASTI

25/6/2021

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

%d blogerom sa páči toto: