Kázeň
QVIQVEQ
„Praised be Jesus Christ,” pozdravil vysoký cirkevný prelát, podľa oblečenia najmenej kanonik, alebo prepošt, mocného chlapa rúbajúceho drevo pred akousi robotníckou unimobunkou.
„In sæcula saeculorum amen!” odpovedal prekvapene chlap, na ktorom sa iba podľa bieleho kolárika, ktorý sa mu napoly uvoľnený hompáľal pod krkom dalo spoznať, že asi tiež patrí k duchovnému stavu.
Toto zaujímavé stretnutie sa odohralo v baníckom tábore Thórium III, v rozvodí riečok Ulička a Roztočka, ktorý sa vyznačoval tou zaujímavosťou, že z neho bolo rovnako ďaleko do Poľska, na Ukrajinu aj do civilizácie. Peši asi tri dni. Alebo vrtuľníkom dvadsať minút. O terénných autách a štvorkolkách sa nebavme – cesty v pravom slova zmysle tu neexistovali.
Obaja duchovní sa chvíľu prekvapene pozorovali.
„Čo vás privádza až sem,” rozhodol sa prvý prerušiť ticho drevorubač. Cirkevný hodnostár chvíľu nereagoval a obzeral si okolie.
Nebolo veľmi čo. Banícky tábor ako banícky tábor. Rad unimobuniek, vyjazdené blátivé koľaje, niekoľko kusov ťažobnej techniky a pod lesom veža improvizovaného kostola umne vystavená z plastových barelov a prepraviek.
„Kde sú všetci?” opýtal sa nakoniec, pretože okrem niekoľkých psov a kňaza so sekerou vyzeral tábor vyľudnený.
„V práci,” odpovedal kňaz. „Tu sa maká stále. Iba v nedeľu je voľno. A omša. Ale,” uvedomil si odrazu, „nestojme tu len tak. Prosím…” A ukázal rukou v ktorej ešte stále držal sekeru smerom k otvoreným dverám unimobunky. Potom sa zháčil a sekeru zaťal do kláta.
Obaja muži vošli dovnútra.
Unimobunka bola zariadená priam sparťansky. Posteľ, skrinka, plastový stolík s dvoma stoličkami, v rohu chladnička a na nej notebook so satelitným internetom. Na stene jednoduchý kríž.
„Čo vás k nám privádza?” opýtal sa kňaz, vybral zo skrinky dva čisté, brúsené poháre, potom otvoril chladničku a zo sklenenej fľaše do nich nalial akúsi nahnedlú tekutinu. „Minerálka,” dodal, keď si všimol spýtavý pohľad svojho hosťa. „Mierne rádioaktívna, ale zdravá. Nad táborom je výdatný prameň.” Ak si myslel, že jeho slová hosťa odradia, tak sa mýlil. Vypil pohár na dúšok a natiahol ruku, aby si vypýtal ďalší.
„Milujem prírodné produkty,” povedal a pozoroval ako bublinky v pohári stúpajú k hladine.
„Ale aby sme prešli k veci…” Len na ňom bolo vidieť, že sa mu k veci veľmi nechce. „Na akú tému bude kázeň túto nedeľu?”
„Láska k blížnemu,” odpovedal kňaz.
„No – a práve preto som tu,” zaradoval sa prelát. „Kvôli láske k blížnemu. Viete ako to u nás vyzerá… Teda myslím na Slovensku. Hoci…” neisto sa obzrel okolo seba. „Ako dlho ste už tu?”
„Tretí rok. To viete… Tu sa nikto nehrnie.”
„Jasne. No tak teda tam…,” mávol rukou smerom, o ktorom si myslel, že leží civilizácia, „musí cirkev čeliť veľkým výzvam. Zmena životného štýlu, úpadok viery, atakďalej, atakďalej…”
„Jasne,” povedal kňaz.
„A tak teda pán biskup rozhodol, že aj cirkev musí tak trochu…”
„Tak trochu čo?”
„Nó… Vykročiť tak trochu oproti tým novým trendom. Aby liberálni novinári nevykrikovali, že nie sme schopní prispôsobeniu sa novým časom. Aby sa ukázalo… Že tak akosi… A hlavne láska k blížnemu!” vyhŕkol na koniec tohoto nesúvisleho prejavu.
„A čo konkrétne sa odo mňa očakáva?” opýtal sa kňaz pokojne.
„Pozrite, navštívil som už všetky farnosti diecézy a niekde sa to celkom pekne ujalo. Ten inkluzívny jazyk. Viete – on zabraňuje vytváraniu stereotypov a odkazov na nepodstatné detaily. Oceňuje pozitívne vlastnosti ľudí zo všetkých rodových skupín a s každou sexuálnou orientáciou, osôb so zdravotným postihnutím, ľudí všetkých vekových kategórií, z akéhokoľvek prostredia a s akýmkoľvek náboženským vyznaním alebo vierou alebo bez vyznania či viery. A tak sa pýtam – bol by pre vás veľký problém, skúsiť to? Napríklad hneď teraz. V nedeľu. Keď už máte vybranú takú peknú tému o láske k blížnemu. Kážete z hlavy, alebo to máte napísané?”
Kňaz vstal, otvoril skrinku, vybral odtiaľ školský zošit s neumelo nakresleným krížom na obálke a podal ho prelátovi. Ten sa očividne zaradoval a povedal: „No tak ma tu s tým na chvíľku nechajte a uvidíte, že to pôjde.” Odkiaľsi z hlbín rúcha vydoloval červenú ceruzku.
Kňaz pokrčil ramenami a vyšiel von. Pokračoval v rúbaní dreva.
Keď sa podvečer vrátil domov, na stole našiel svoj zošit s kázňami otvorený na strane s nadpisom „Láska k blížnemu.”
Nadpis bol červenou ceruzkou opravený na: „Láska k blížnemu, blížnej, blíženestvu.”
Text ďalej pokračoval takto:
„Milé sestry a bratia, milé kresťanstvo, dnes sa zamýšľame nad najdôležitejším príkazom, ktorý nám dal náš Pán, ktorý je samozrejme aj Pani a Panstvo. Je to láska k blížnemu, blížnej a veru aj k blíženestvu. Tento príkaz je základom lásky Boha (ktorý je aj Bohyňou a Božstvom) k nám. Ježiš (ale aj jeho matka Mária, Mária Magdaléna a aj Marta) hovoril: „Milujte svojich blížnych, blížne a blíženestvo, ako seba samého. Ako kresťania, kresťanky a kresťanstvo sme volaní byť soľou zeme. A tak majme stále pred očami slová svätého Pavla, ktoré ale môžeme nájsť aj v spisoch svätej Kataríny Sienskej a Hildegardy z Bingenu: „Láska je trpezlivá, láska je láskavá…”
Kňaz zošit zatvoril.
Kostol sa v nedeľu zaplnil asi stodvadsiatimi unavenými baníkmi. Navzdory kvótam medzi nimi nebola žiadna baníčka a nikto so zdravotným postihnutím. Nikoho z nich nezaujímalo prostredie, z ktorého ostatní pochádzajú, ani ich sexuána orientácia.
Ale všetci si pozorne vypočuli kázeň.
O skutkoch kresťanského milosrdenstva.
PS:
Ilustračný obrázok k tomuto článku vytvorila umelá inteligencia Crayon po zadaní: „Chudobný kňaz káže ťažko pracujúcim robotníkom.”
Definícia inkluzívneho jazyka pochádza zo stránok EÚ.
Kázeň o láske k blížnemu bola z polovice vytvorená pomocou umelej inteligencie Copilot Bing.
02/05/2024