Zhlúpnutie 02
(Alebo ako Drban bežal)
QVIQVEQ
Neandertálske sídlo „U teplého mamuta” bolo pred tridsaťtisíc rokmi pravdepodobne jediným miestom na Zemi, kde nehrozilo že umriete nejakým obzvlášť bolestivým, spektakulárnym, alebo dokonca ohavným spôsobom. Ako to bolo možné? Za všetko mohla súhra neobyčajne priaznivých okolností.
Osada stála na mieste, kde geotermálna energia roztopila večný ľad a sneh a vyhrievala sústavu útulných jaskýň na takú teplotu, že sa tu dalo chodiť bez oblečenia. V blízkosti bol tesne pod povrchom sloj kvalitného čierneho uhlia, takže kvôli vareniu nebolo potrebné chodiť na drevo.
A čo sa tam varilo? To bolo na tom celom najlepšie!
Pred pár stáročiami, keď tu bolo oveľa teplejšie, pretože láva bola oveľa bližšie k povrchu, fungovalo okolie jaskýň ako prirodzená pasca. V kašovitom rozpustenom permafroste sa tu vtedy utopilo nespočetné množstvo jeleňov, bizónov, koní, anitlop, nosorožcov a jedno menšie mamutie stádo. Náhle ochladenie, keď prúdy lávy po akomsi tektonickom zlome klesli viacej do hĺbky vytvorilo z tejto hory mäsa zmrznuté zásoby potravy, ktoré boli prakticky nevyčerpateľné.
Pre prvú neandertálsku rodinu, ktorá tento raj na zemi objavila to bol šok.
Odrazu sa namiesto večných obáv z chladu, hladu a vyberaných nebezpečenstiev pri love stalo ich jedinou starosťou zájsť si večer narúbať uhlie a hneď vedľa narezať mäso podľa chuti. Občasné návštevy hladných hyen a jaskynných levov ešte sem-tam znepríjemňovali všeobecnú idylu, ale to sa podarilo pomerne rýchlo vyriešiť vybudovaním oplotenia.
A tak sa stalo, že neandertálci odrazu nemali čo robiť.
To bola obrovská zmena!
Prvá generácia ju až tak veľmi nepocítila. Predsa len – bolo potrebné vykonať ešte dosť práce. Nájsť a označiť zóny obsahujúce rôzne druhy mäsa. Vyskúmať, ktoré z neznámych teplomilných rastlín rastúcich v okolí sú jedlé, ktoré nejedlé a ktoré jedovaté. Pospletať kríky, vetvy a malé stromy do ochranných plotov. No a v neposlednom rade – vybudovať nad bezodnou priepasťou vzadu v jaskyni latríny.
Ďalšia generácia už nemala veľmi čo vylepšovať ale tak nejako zo zotrvačnosti ešte chodili na lov a viedli v podstate život podľa starých pravidiel. Ale ďalšie a ďalšie generácie stále viac a viac rezignovali na čoraz väčšie a väčšie množstvo starých zvykov.
V čase, keď sa tam objavil starý Drban to dospelo do štádia, keď sa im už v slovníku začali objavovať úplne nové slová. Napríklad nuda. Alebo voľný čas. A tak.
Starý Drban prvý týždeň iba jedol a spal. Jeho telo potrebovalo po mesiacoch strádania dôkladnú regeneráciu. Keď sa dostatočne zotavil, rozhodol sa preskúmať miesto, kde sa ocitol.
Vyšiel von z prítmia, v ktorom strávil posledný týždeň. Neocitol sa však vonku, ale na chodníku, ktorý spájal malé jaskynky vytesané po obvode do stien obrovskej centrálnej jaskyne.
„Nabok!” začul odrazu výkrik a kútikom oka zbadal, ako k nemu niekto beží.
Všetky inštinkty nadobudnuté životom v divočine ho prinútili rozbehnúť sa tiež. Neskúmať, prečo sa beží, skúmať iba smer, kam sa beží. Pretože v jeho svete sa bežalo maximálnou rýchlosťou vždy iba jedným smerom. Preč od nebezpečenstva.
A tak sa rozbehol.
Chodník vedúci popri stene jaskyne bol úzky a za Drbanom sa ozýval dupot. A tak ešte pridal.
„Hej, chlape, chlape, stoj!” ozvalo sa mu v hlave telepaticky. Pokúsil sa v behu otočiť hlavou ponad pravé rameno (ponad ľavé to nešlo od tých čias, čo mu to zle zrastená zlomenina kľúčnej kosti nedovoľovala.) Uvidel neuveriteľnú vec!
Niekoľko krokov za ním bežal chlap, akého nikdy predtým nevidel. Bol úplne nahý. Telo mu nechránilo vôbec nič, žiadne vlasy ani chlpy, iba holá bledá… Počkať!!! Holá hnedá koža! Všade pod kožou sa mu vlnili svaly. Skrátka – hnus. A tak Drban ešte pridal.
Lenže oproti nemu bežal ďalší podobný neandertálec. A ešte jeden. A čo bolo najzaujímavejšie – nikto z nich nevysielal telepatický signál pre nebezpečenstvo. Drban zachytil naštvanosť, hnev a prekvapenie, ale čo ho šokovalo najviac a prinútilo zastaviť – tak aj obdiv.
Stál na chodníku, ťažko dýchal a nič nechápal.
Čudní bežci sa medzitým okolo neho zhŕkli, potľapkávali ho po pleciach, ohmatávali mu svaly a jeden cez druhého niečo nezmyselné drmolili.
„Úžasný výkon..”
„Kto ťa trénuje?”
„A v takom veku…”
„Odkiaľ si?”
A podobne.
Drban nechápal vôbec nič.
V nasledujúcom pokračovaní sa mu to možno podarí.
Alebo nie.
PS:
Ilustračný obrázok k tomuto článku vytvorila umelá inteligencia Crayon po zadaní: „Neandertálec beží.”
09/04/2024