Zhlúpnutie 01
QVIQVEQ
Starý neandertálec Drban prežil už veľa, veľa zím. Ak by dokázal rátať s väčšími číslami ako dva, tak by sa pravdepodobne dorátal až k dvadsiatke.
Jeho vysoký vek už na neho veru poriadne doliehal. Nebol už taký pružný, rýchly a vrtký, ako keď mal dvanásť. Vo všetkých možných nakrivo zhojených zlomeninách (strategicky rozmiestnených po celom tele) ho to pred každou zmenou počasia lámalo a štiepalo.
A k dovŕšeniu všetkej smoly prišiel o celú tlupu. Pri lesnom požiari. Pred ktorým sa chceli zachrániť prechodom cez rieku. Zamrznutú príliš tenkým ľadom.
Prežil to ako jediný a vôbec netušil, čo s ním teraz bude. Doba ľadová umožňovala samotárovi nepreberné množstvo spôsobov, ako prísť o život. Väčšinou drastickým spôsobom. Samozrejme okrem tých výnimočných prípadov, keď bola smrť drastická extrémne.
A tak sa Drbanovi zdalo, že zmrznúť vyhladovaný v záveji nie je až taký hrozný osud.
Už-už by sa mu to bolo podarilo, keď tu zrazu uvidel priamo pred sebou snežného králika. Vložil si do úst hrsť snehu, aby ho neprezradil jeho teplý dych a pokúsil sa králika zasiahnuť svojim posledným oštepom.
Určite by bol trafil!
Ale ktosi mu zadržal ruku.
„Nesmieš,” ozvalo sa za ním.
Keď sa otočil, uvidel niečo neuveriteľné. Uvidel tučného chlapa!
Už párkrát videl tučnú ženu. Vyrezanú z mamutoviny, alebo pozliepanú z hliny. Mladý Ryc to nosil od tých nových holých a pomaľovaných, s ktorými to vymieňal za cenný obsidián a bezcenné diamanty a zlato.
Ale tučného muža nevidel nikdy. Nedokázal si niečo také dokonca ani predstaviť.
„Nezabíjame živé tvory,” povedal ten neskutočný chlap telepaticky. Bol to tiež neandertálec.
„Čo? Ako?”
„Musíme žiť v súlade s prírodou.”
„S čím?”
„S prírodou,” odpovedal neznámy a urobil rukou gesto zahŕňajúce zasneženú pláň kde-tu vyzdobenú nahnedlými hromadami minuloročného mamutieho trusu, rozrytú bizónmi a s dymiacou sopkou na obzore.
„Ale ja som hladný,” zaprotestoval chabo Drban. Snežný králik medzitým prihopkal až k nim a oňuchával mu nohu.
„Na,” povedal tučko a z lykovej kapsy na boku vytiahol obrovský kus prerasteného mamutieho mäsa. Drbanovi sa až zatmelo pred očami. „Kvôli tomu predsa nebudeme zabíjať nevinné tvory.”
Drban už veľmi nepočúval, pretože sa vrhol na mäso a odhryzol si z neho poriadny kusisko. Počas prežúvania mu v hlave vírili rôzne myšlienky. Napríklad čo znamená slovo nevinný.
Tučný neandertálec ho pobavene sledoval. Nevýhodou telepatie je, že tak trochu prichádzate o súkromie.
„Nevinný je tento králik,” odpovedal ochotne, „je súčasťou prírody a tú treba chrániť.” Králik medzitým urobil kôpku a odhopkal preč. Bolo jasné, že sa nemá čoho báť.
„Jasné, jasné,” pokúšal sa sústrediť Drban, ale hlad bol silnejší. Polovica mäsa už bola v ňom, keď si uvedomil, čo sa patrí.
„Dáš si aj ty?”
„Pokojne to zjedz celé, ja ešte mám,” povedal chlap, ale ďalšie mäso už odnikadiaľ nevytiahol.
„Naozaj?”
„Jedlo nie je problém,” povedal ľahostajne. Drban úprimne nerozumel. A tak ho tučko vzal so sebou. Do svojej osady.
A tam Drban uvidel neuveriteľné veci…
PS:
Ilustračný obrázok k tomuto článku vytvorila umelá inteligencia Crayon po zadaní: ,,Tučný a chudý neandertálec spolu diskutujú.“
27/11/2023