Rovnoprávnosť02
QVIQVEQ
Život pred tridsiatimi tisícročiami nebol jednoduchý. Neexistovala teplá vody, zápalky, ponožky a hlavne – neexistoval voľný čas. Človek (alebo neandertálec) skrátka pracoval od prebudenia, do usnutia. Napísať od svitu do mrku by bolo nepresné. Množstvo práce bolo často potrebné vykonať aj v noci. Ako napríklad teraz.
V osade za kopcom mali ženy nočnú smenu.
Včera muži privliekli z lovu polovicu srstnatého nosorožca a hneď odišli pre tú druhú. Bolo potrebné ponáhľať sa, pretože navzdory tomu, že pri úlovku nechali na stráži starého dvadsaťpäť ročného Veľkého Klasa, hyeny a jaskynné levy mohli prísť v presile.
A tak ženy celú noc rezali mäso na pruhy, vyklepávali, údili a pripravovali na sušenie. Pred tým z neho ale odrezávali tuk a šľachy. Tuk na prikurovanie a svietenie, šľachy na všeličo od šitia, po výrobu tetív. Hrubú kožu a srsť spracovali a uskladnili. Kosti pripravovali na výrobu jednoduchších nástrojov. Roh ohladili a prichystali, aby z neho mohol Veľký Klas po návrate vyrezávať tie svoje hypertrofované sošky. Skrátka – práce ako na kostole, ale keďže kostoly nebudú existovať ešte dobrých dvadsaťdeväť tisíc rokov, tak práce ako na srstnatom nosorožcovi. Horší by už bol iba mamut. Na rozdiel od neandertálcov s ich väčšími mozgami neboli naši predkovia obdarení darom telepatického dorozumievania a tak sa jaskyňou niesol stály prúd hovoru.
„…a hovorím vám, tam chodia na lov aj ženy,” povedala práve Malá Krúpa.
„Kde?” opýtala sa nezorientovaná pätnásťročná Žula.
„U neandertálcov za kopcom,” informovala ju Tá-Čo-Vonia. „A kto sa im stará o harantov?” dodala a popri tom po oku sledovala bandu detí, ktoré samozrejme nespali a hrali sa kade-tade po jaskyni.
„Ona bola u neandertálcov za kopcom? Dobrovoľne?” ignorovala jej otázku Žula.
„Uniesli ju. Už dvakrát. Aha…” a Tá-Čo Vonia ukázala rukou na dve deti, ktoré bolo možné v špinavom hlúčiku medzi inými rozpoznať veľmi jednoducho. Boli ryšavé na väčšine tela. Tiež boli oveľa silnejšie ako ostatní a tak ostatných veselo šikanovali.
„Vrk, nechaj ho na pokoji,” okríkla Žula jedného z nich, ktorý si zjavne zasadol na akéhosi čudáka, čo bokom od ostatných ryl v zemi. „A ty…” obrátila sa na čudáka, „ako sa voláš?”
„Najneobhospodárovateľnejší.”
„Éeee… To vážne? To je jedno! Prestaň už konečne s tými nezmyslami. Načo stále pcháš do zeme tie semená. Furt si od hliny. Načo to robíš?”
„Čo keby nám tu vyrástli? Mohli by sme jesť rastliny. Nemuseli by sme chodiť na lov?”
„Koho je to decko?” opýtala sa Tá-Čo-Vonia rezignovane. Žula ukázala bradou na Malú Krúpu a vystrúhala grimasu. S deťmi Malej Krúpy boli večné problémy. Buď niekoho šikanovali, alebo sa venovali niečomu strelenému. Ryli v zemi, furt niečo pálili v ohni, alebo čmárali obhorenými vetvičkami po stenách jaskyne. Tiež lepili z hliny a slamy kadejaké nezmyselné objekty. Skrátka – blbci.
„No – ale ako to je s tým lovom?” vrátila sa k téme Žula.
„Tam sú ženy skutočne to…,” Malá Krúpa nemohla nájsť primeraný výraz, „…rovnoprávne!” Dokončila vetu s víťazoslávnym pohľadom na tvári. Odmenou za vynaloženú duševnú námahu jej bol pohľad na nič nechápajúce poslucháčky.
„Rovno čo?” opýtala sa po chvíli Tá-Čo-Vonia.
„Rovnoprávne. Že rovno,” ukázala rukou rovno k východu z jaskyne, „a práva.” Akosi nemohla nájsť k slovu „práva” zodpovedajúce gesto. So slovom povinnosti by neboli problémy. Povinnosti poznali všetci. Ale práva – to bola novinka.
„Počkaj, počkaj,” v očiach Žuly sa rozsvietili plamienky poznania, „ja už tomu začínam rozumieť. Ty myslíš, že by sme mohli robiť všetko to, čo muži? Ako náčelník, keď má právo prvý si odrezať z mamuta čo len chce?”
„Nóo…”
„Alebo,že by mohla byť ona náčelník,” dodala Žula a ukázala rukou na Malú Krúpu.
„Presne!” vykríkla Tá-Čo-Vonia, „ale prečo ona. Prečo nie ja?”
„A o harantov sa budú starať muži.. My budeme na love. Čerstvý vzduch, prechádzky, príroda… Občas si hodíme oštepom… Počkať! Ale ja neviem hádzať oštep…”
„To teraz nerieš!”
„Aj pri ohni budeme môcť rečniť rovnoprávne. Rovnako…,” vykríkla trochu spomalená Žula.
„To nie,” zamyslela sa Malá Krúpa, „to necháme tak, ako to je.” Ženy toho pri ohni natárali vždy viac, ako muži.
„Ale čo urobíme, keď nám to nedovolia?” opýtala sa po chvíľke nadšeného pokrikovania Tá-Čo-Vonia.
„Skúsili by!” zahrozila Žula päsťou niekde do tmy.
Skúsili. A narazili. Ženy si neandertálsku rovnoprávnosť predsa len presadili.
A tak osada za kopcom po troch mesiacoch zanikla.
Podobne ako neandertálska.
Postarali sa o to hyeny, leopardi, hladomor a úrazy.
Na ženskú rovnoprávnosť skrátka ešte nenastala vhodná doba.
PS: Ilustračný obrázok k tomuto článku vygenerovala umelá inteligencia Crayon po zadaní: ,,Dve ženy Homo Sapiens sa rozprávajú s neandertálskou ženou.“
12/9/2023