H&H
QVIQVEQ
Bolo prvého februára 1945. V berlínskom bunkri pod ríšskym kancelárstvom sa konala prísne tajná schôdzka dvoch najvyšších pohlavárov Tisícročnej ríše. Adolf Hitler sa stretol so svojim najvernejším. Heinrichom Himmlerom.
„Herr Obergruppenführer, čo si myslíš o priebehu vojny. O Ardenách?” začal vodca a posadil sa.
„Ardenská operácia bola veľkým úspechom wehrmachtu a hlavne SS. Ak Speer dokáže zvýšiť výrobu a nahradzovať straty…” začal, ale vodca ho prerušil a pokynul mu, aby si sadol oproti nemu k stolíku.
„Takže veríš, že vojnu vyhráme?” opýtal sa.
„Natürlich mein Führer!” vyskočil Himmler, ale vodca mu pokynul, aby sa znova posadil.
„Ale predstav si – teoreticky – že by sme ju nevyhrali. Čo potom?”
Himmler vytreštil na vodcu oči. Za také reči bola poprava. Čo sa tak asi od neho chce?
„Nerozumiem, mein Führer,” začal opatrne.
„No – predstav si, že spojenci a Rusi vojnu vyhrajú. Čo budeme robiť? Nemyslím tým nemecký národ,” pokynul vodca rukou, keď videl, že verný Heinrich chce opäť vyskočiť, „myslím konkrétne nás dvoch. Alles hat ein Ende, nur die Wurst hat zwei.” Himmler si dovolil úsmev až keď videl, že sa usmial aj jeho kumpán. „Nechceme predsa, aby národno – socialistická myšlienka nejako zanikla, však?” dodal Hitler.
„No to nechceme, mein Führer,” pripustil opatrne Himmler, „ale čo v prípade prehry… Teda nie výhry…” odrazu nenachádzal slová.
„Meine liebe Heini, ten zradca Hess mal možno pravdu. Mali by sme sa dohodnúť s Angličanmi. A Američanmi.”
„Kvôli boju na dvoch frontoch?”
„To tiež, ale hlavne kvôli tej ich posadnutosti demokraciou a voľbami. Budeme po vojne žiadať ihneď nové voľby.”
Himmler sa zamyslel. Otvárali sa mu nové obzory.
„Pripusťme, mein Führer, ale čo Rusi?” opýtal sa opatrne.
„Tých Steiner zadrží na hraniciach. V Poľsku a Čechách. Čo si myslíš o Dietrichovi a jeho šiestej tankovej? Udrží Österreich?”
„Ja vohl, mein Führer!”
„No – aj keby nie. Deutschland nám zatiaľ postačí. A vo voľbách…”
„NSDAP znova vyhrá. Ako v tridsiatomôsmom.”
„Obávam sa, že to nemusí byť také jednoduché. Tí neschopní generáli, čo zavinili Stalingrad, Kursk a teraz Ardeny… Mám pocit, že sa to na volebných výsledkoch môže podpísať.”
„Tak čo budeme robiť, mein Führer?” nechápal Himmler.
„Ja budem vlajku Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei, držať pevne ďalej. Ale ty Heini si musíš založiť vlastnú stranu. Môže sa volať napríklad… Napríklad Hlas Národného Socializmu, alebo Heil, na tom nezáleži… ”
„A čo od toho, mein Führer, očakávate?”
„Budeš nová neopozeraná tvár, budeš mať nový program a nových ľudí. Vezmi si napríklad Bormanna, Müllera. A hlavne Göringa si zober. Ja si nechám Goebbelsa. Potrebujem niekoho okrem seba, čo vie rečniť.”
„Myslíte, že to bude fungovať, mein Führer? Že nám to ľudia zhltnú?”
„Das habe ich mir jetzt ganz fest vorgenommen. Ľudia ničomu nerozumejú. Neboj sa, podarí sa nám to! A spolu dostaneme viac ako v tom tridsiatomôsmom! Myšlienka národného socializmu bude žiť ďalej!” Führer sa dostával do takmer predvojnovej formy, ale Himmlerovi sa stále niečo nepozdávalo.
„Mein Führer,” začal opatrne, „a čo zloči… Čo správanie našich chlapcov z SS na východe a v konzentrationslager… Židovská otázka…”
„Židia nebudú po vojne nikoho zaujímať!” Vodcu zmienka o židoch znova priviedla do varu. „Ale o zločinoch je práve nutné hovoriť. A nahlas! O prepadnutí Glivíc, o zločinoch českej soldatesky voči sudetským ríšskym obyvateľom a hlavne o masových vraždách v Katyni. Ale o to sa ty nestaraj, na tom už pracuje Goebbels. Ty si daj hlavne pozor na Müllera. A možno by si si Gestapo mal zobrať opäť pod seba. Aj Američania a Angličania budú potrebovať, aby bol v Ríši poriadok. Ordnung muß sein! A kto je lepší na poriadok ako SS a Gestapo?”
„Absolútne nikto, mein Führer!” zvolal Himmler a ešte chvíľu sa spolu s Vodcom na seba usmievali.
Netušili, že v Norimbergu to celé zoberie úplne iné konce.
30/8/2021